dievča zo Záhiru

foto: facebook.com - Záhir V januári som čítala Hemingwayovu novelu Rajská záhrada. Mladomanželia sa na svadobnej ceste spoznajú so ženou, ktorá sa do nich zamiluje. Čitateľ sa stáva pozorovateľom milostného trojuholníka, v ktorom nechýba martini, horúci piesok a studené more. Napätie, túžba, láska - to sú hlavné ,,ingrediencie" novely, ktorá má potenciál zaujať všetkých tých, ktorí sú presýtení jednoduchých príbehov o večnej láske. Práve tá každodennosť, z ktorej vyviera komplikovanosť na rovine medziľudských vzťahov, je na príbehu nesmierne pútavá. A keď hovoríme o podmanivosti... Tak práve touto vlastnosťou oplýva Rum Punch , ktorý som si dala dnes večer v Záhire. Priznám sa, že som sa musela dlhšie rozhodovať, pretože som zvažovala koktejl Daiquiri. Napokon som sa rozhodla pre Rum Punch z pragmatických dôvodov - vonku fúkal ľadový vietor a potrebovala som zohriať svoje chladné telo (a dušu tiež). Prvotný dojem bol veľmi, veľmi dobrý - oranžová farba koktejlu spolu

fotka: instagram.com - zahirnitra Dve kamarátky sa počas daždivej soboty vybrali do baru. Dlhšie sa nevideli, potrebovali prebrať novinky pri pohári ružového vína. Priateľky sa vzájomne dopĺňali - zatiaľ, čo jedna mala dlhé, husté, tmavohnedé vlasy, tá druhá ich mala ako piesok zviazaný v gumičke. Kým čierne šaty prvej priateľky zvýrazňovali jej aristokratický zjav, tak biely pulóver s hnedými nohavicami poukazoval na priateľkinu príbuznosť s lesným prostredím. Keď sa na ne človek zadíval, povedal by si: Väčšie kontrasty by som ani nemohol nájsť. A predsa boli v niečom podobné: spôsobom vyžarovania. Akoby z ich tiel vystupovali ligotavé slzičky, ktoré ich chránili pred pohľadmi ostatných hostí. Slzičky mali dôležitú úlohu - nemohli dopustiť, aby nejaký muž narušil ich intímnu zónu. Možno aj z toho dôvodu sa pustili do divokého tanca, v domnienke, že si ich nikto nevšimne. Ako sa len slzičky mýlili, keď upútali pohľad barmana, držiaceho v rukách vodku. V tejto chvíli b

foto: facebook.com - Záhir Minulý týždeň som vám písala o čaji Brida, ktorý sa skladá z ibišteka a ruží. Najviac si ho vychutnáte počas chladnejších mesiacov, pretože ,,roztopí“ vaše skrehnuté kosti. A nielen to! Vďaka jeho intenzívnej chuti sa prenesiete do rozkvitnutého sadu, v ktorom zacítite každý porev vetra. Intenzita, chuť, sila prítomného okamihu.  Prvý mesiac vo februári 2019 som oslávila opäť v Záhire s Bridou. Prečo som si znova vybrala tento čaj? Bolo to hlavne kvôli škaredému počasiu - silný vietor, ostré dažďové kvapky a pod. Mám pocit,  že počasie chcelo vyskúšať moju oddanosť Záhiru. Akoby obloha hovorila: No čo moja, nemáš dosť dažďa? Načo si sa vybrala do mesta? Lenže žiadne poveternostné podmienky nemôžu prekaziť môj rituál. V tomto príspevku by som sa s vami rada preniesla do roku 2014, kedy som prvýkrát vkročila do Záhiru. Dovtedy som nevedela o jeho existencii . Zobral ma tam kamarát Dávid – vtedy pracoval ako barman vo Vrábľoch a zistil, že Záh

foto: Martin Halmo, facebook.com - Záhir Piatok si neviem predstaviť bez návštevy Záhiru. Po minuloročných vianočných sviatkoch sa stal z toho rituál, ku ktorému pristupujem s najväčšou zodpovednosťou – umyjem si vlasy, vyberiem si reprezentatívne oblečenie, potrápim špirálu, aby som mala riasy dlhšie ako D1, a aby som nezabudla – líčka. Vďaka ich zvýrazneniu konečne nesplývam so stenou.  Tento piatok to vyzeralo tak, že sa svojho rituálu budem musieť zrieknuť kvôli chorobe, ktorá ma skolila v na začiatku týždňa. Môj stav sa však postupne zlepšoval, takže som sa rozhodla, že hoci ešte sem-tam zakašlem, nie je to dôvod k tomu, aby som vynechala návštevu baru v ktorom som kedysi oslavovala svoje 22. narodeniny. (Koľko mám teraz? To by si chcel vedieť, čo?) Keď sme spolu s kamarátkou kráčali k Záhiru, boli sme vďačné osudu, že nás neodfúklo a že sme sa nepremenili na ľadové cencúle. Aj z toho dôvodu sme sa rozhodli pre čaj – potrebovali sme rozmraziť stuhnuté kosti. Ja som d

fotka: instagram.com - zahirnitra Bolo to pred troma týždňami, keď sme spolu s kamarátkou zavítali do Záhiru. Vlastná zvedavosť ma priviedla k drinku Negroni. Priznám sa, že som barový analfabet, a preto skúšam drinky metódou pokus-omyl. Veď najlepšie si zapamätáte na vlastných chybách, nie? Ale pozor! Negroni, našťastie, nepatril do kategórie Radšej vodu z vodovodu, prosím . Akú históriu v sebe ukrýva tento taliansky koktejl? Z čoho sa skladá? A čo vo mne vyvoláva? Traduje sa, že koktejl bol prvýkrát namiešaný v roku 1919 v Caffé Casoni (v súčasnosti Caffé Roberto Cavalli). Gróf Camillo Negroni požiadal barmana Fosca Scarselliho, aby zvýraznil chuť jeho obľúbeného drinku Americano pridaním ginu namiesto bežnej sódy. Po úspechu koktejlu založila rodina Negroni spoločnosť na výrobu destilátov pod názvom Negroni Distillerie v talianskom meste Treviso. Spoločnosť vyrobila hotovú verziu nápoja, ktorá sa predávala pod názvom  Antico Negroni 1919 .  Keď som koktejl prvýkrát