Poviedka: Vločka Záhirová

foto: facebook.com - Záhir

Lampárovi som pred chvíľou pošepkala, aby rozsvietil všetky hviezdy na nebi. Odvetil mi, že kvôli snehovému počasiu to nebude možné. Keď si všimol blesky, ktoré mi začali šľahať z očí, spýtal sa: ,,Prečo ťa to tak nahnevalo?“

,,Pretože jeden výnimočný človek má dnes meniny a chcela som mu poslať prianie od hviezd. Teraz je to všetko úplne na nič...“

V živote sa už nebudem spoliehať na nikoho iného okrem seba, povedala som si v duchu. Lampár sa ku mne nahol sa a pošepol mi: ,,Nič nie je stratené. Hviezdam síce nerozkážem, no ešte je tu jedna možnosť.“

Stačilo započuť slovo možnosť a hneď sa vo mne rozhorel plamienok nádeje. 

,,O akej možnosti hovoríte?“

Usmial sa. Z toho som teda múdra nebola.

,,Veríš mi?“

,,A dostane sa to včas k barmanovi?“

,,To bude záležať od teba. Teraz zavri oči a podaj mi ruku.“

Poslúchla som a čakala, čo sa stane. Zostala som trošku nervózna, pretože som nevedela, čo môžem očakávať. Počas prvých sekúnd sa nedialo nič nezvyčajné. V duchu som sa začala modliť a prosila nebesá, aby to dobre dopadlo. Zrazu sa zem podo mnou šialene rýchlo roztočila. Naplo ma. Napokon však zo mňa nevyšlo nič. Namiesto ťaživého pocitu zo žalúdka som pocítila nebesky povznášajúcu sa ľahkosť. Cítila som sa ako pierko, ktoré nemá žiadne limity a hranice. Keď som sa chcela lampára spýtať, čo sa stalo, zistila som, že nemôžem rozprávať. Ja nemôžem rozprávať! Chcela som urobiť krok vpred, no necítila som pod sebou pevnú pôdu. Ja som lietala. ,,O päť minút bude na Slovensku 2. marca. Máš celý deň na to, aby si barmana presvedčila o svojej prítomnosti. Ak ti neuverí, zostaneš snehovou vločkou navždy,“ povedal lampár.

Zaujímavé, že som jeho slovám rozumela. Čo ak reči ľudí rozumejú všetky vločky, len s nami, obyčajnými smrteľníkmi, hrajú hru? Bohužiaľ, týmto som sa nemohla zaoberať, pretože predo mnou stála náročnejšia úloha. Lampár ma chytil do rúk (ako to, že som sa neroztopila?) a potom vyhodil. Akoby som bola nejaká volejbalová lopta. Naozaj galantné zaobchádzanie. Počas toho, ako som sa nechala unášať vetrom, som si v hlave (Odkedy majú vločky hlavu? Zistiť!) kládla rôzne otázky. Ako dosiahnem, aby ma barman spoznal? A ako vôbec nájdem jeho dom? A čo mám urobiť? Mám mu hádzať kamienky do okna? Počkať, veď nemám ruky...

K ďalším myšlienkam som sa nestihla dostať (chvalabohu), pretože som sa ocitla v akejsi uličke plnej rodinných domov. Poschodových, prízemných...Našťastie, nebola tma. Podľa oblohy som odhadovala pol piatej večer. Všade vôkol mňa som mala konkurentky lietajúce v hustom snehovom záveji. Všetky sme vyzerali rovnako. Asi prvýkrát, po veľmi dlhom čase, som pocítila skutočné zúfalstvo. Nemám šancu. Nemám! Keby som bola ľudskou bytosťou, neváhala by som pokropiť slzami celý nitriansky okres. Čo však môže urobiť vločka? Ani predávkovať sa nemôže, veď by roztopila samotné tabletky...Hrozné.

Práve vo chvíli, keď som zaletela k jednému domu, z dverí vyšiel on! Barman! Bože, takže som expresne priletela do jeho dediny. Blbý vietor sa ma pokúšal uniesť ďalej, no ja som sa nedala. Pravdepodobne silou vôle som sa zaprela a sledovala ho. Mal na sebe oblečené tmavé rifle a hnedú vetrovku. Mieril do auta. Rýchlo som za ním vyštartovala a len tak-tak stihla vletieť na sedadlo spolujazdca. Chcela som si zapnúť bezpečnostný pás, ale v tom mi to došlo. Som len vločka. A to nie je vtip. Keď si barman sadol a naštartoval auto, pozrel sa priamo na mňa. Trvalo to len pár sekúnd (bohužiaľ). Zrejme uvažoval nad tým, čo robí vločka na sedadle spolujazdca. Potom si zapol bezpečnostný pás a išli sme nevedno kam. Bolo fakt strašné byť pri ňom tak blízko a zároveň ďaleko (strašné klišé, ale vločka má na to z času na čas právo).

Stačilo mi pozerať sa z okienka, aby som zistila, že má namierené von z dediny, smer Nitra. Žeby išiel do práce? Na vlastné meniny? Počas cesty sme počúvali CD Pink Floyd a ja som si pomaličky začala užívať anonymitu. Mohla som ho sledovať a uvažovať, nad čím asi premýšľa. Na druhej strane, keby som z mäsa a kostí, stačilo by mi otvoriť ústa a spýtať sa. V meste sme zaparkovali pred koktejlovým barom, ktorý sa volal Záhir. Takže tu si barman precvičuje svoje ruky v miešaní nápojov...hmmm. Zobral si doklady, ja som skontrolovala, či mu nič nechýba, a potom som mu bola ďalej v pätách. Išla som s ním aj do šatne, kde si zavesil vetrovku a doklady. V Záhire sedeli hostia, zväčša staršie manželské páry a slobodné ženy po tridsiatke. Potom sme skackali po schodoch a zamierili za bar. Barman sa pozdravil s kolegyňou a pustil sa do prvej večernej objednávky - talianskeho koktejlu Negroni. Mala som čo robiť, aby som sa udržala na jeho hlave! Lietal sem a ta, pričom obratne šermoval s alkoholickými fľaškami. Išlo mu to od ruky, bol veľmi šikovný. Normálne som vysmädla, aj keď viem, že vločky nepijú talianske koktejly.

Blahoželať mu prichádzali nielen kamaráti, ale aj kamarátky. Poďakoval im s úsmevom na perách a prehodil s nimi niekoľko viet. Vtedy som sa cítila strašne. Keby som bola človekom, mohla som robiť to isté. Namiesto toho som mu po celý ten čas sedela vo vlasoch a sledovala dianie vôkol seba. Zakaždým, keď dostal novú objednávku, zhlboka som sa nadýchla a pripravila sa na šialený kolotoč. Zadarmo. Deti mi mohli závidieť! Neviem, koľko hodín ubehlo, ale keď opustil barový priestor, myslela som, že odchádzame. Keď však zamieril k záchodom, behom nanosekundy som mu zletela z vlasov. Tohto sa nezúčastním! Poslušne som ho počkala vonku, a keď sa vrátil, skočila som mu na pravé plece. Kto by si pomyslel, že jedného dňa vedľa neho poletím...Upútala som jeho pozornosť. Zvláštne sa na mňa zahľadel.

,,Deje sa niečo?“ spýtala sa ho kolegyňa.

,,Mám pocit, že táto vločka je tu so mnou celý deň,“ odvetil, pričom odo mňa neodtŕhal pohľad. Chcela som niečo urobiť. Hodiť sa na zem, zakričať z plných pľúc, ale nemohla som. Nedokázala som. Tá bezmocnosť ma ničila. Jeho kolegyňa sa zasmiala a povedala: ,,To sa ti asi len zdá. Veď keby tu bola s tebou celý deň, už dávno by sa zmenila na vodu.“

Po jej slovách som sa zamyslela. Bola som tu už nevedno ako dlho, a pritom sa to na mne nijako nepodpísalo...Pokiaľ viem, tak vločky sa v teplých priestoroch roztápajú. Alebo som chýbala na nejakej hodine z fyziky?

A vtedy mi to došlo. Možno mám nejaké nadprirodzené schopnosti! Áno! Prosím! Počiatočné modlitby vystriedala otázka: A ako na to prídem? Musím niečo vyskúšať...Keď sa znova postavil za barový pult, môj pohľad upútal biely papier s perom. Bol položený na kraji stola. Čo keby som skúsila silou mysle niečo napísať? Za skúšku nič nedám...V hlave som si premyslela slová: Barman, obzri sa. Som tu s tebou. M

Nič sa však nedialo. Prečo, dopekla?! Keď mi zhasla všetka nádej, pero vyskočilo do vzduchu a napísalo na zápisník presne tie slová, ktoré som si povedala v mysli. Neuveriteľné! Potom papierik vzletel, rovno pred barmanove tmavé oči. Prekvapene sa naň zahľadel a po prečítaní obsahu začal prečesávať pohľadom celé okolie. OK, toto som trošku nedomyslela. Musím to napraviť! Barman, som tu s tebou, ale nie vo fyzickej podobe. Pero tieto slová zapísalo hneď, ako som na ne pomyslela. Chudák barman! Vyzeral veľmi zmätene. Nečudo, veď keby som bola na jeho mieste, asi by som poprosila ľudí, aby ma odviedli do blázinca. Toto zaváňalo čistým okultizmom. Ak ho nepresvedčím o svojej prítomnosti, do konca života mu budem sedieť vo vlasoch a túžiť po Negroni. A to nechcem, nechcem! Takto to predsa nemôže skončiť! Lenže už aj čas ma tlačil. Bolo pár minút pred záverečnou...

Keď sa rozlúčil s kolegyňou, schovala som sa do jeho bundy. Bola mi zima. Áno, znie to strašne čudne, ale aj vločky majú právo na kúsok tepla. Keď si však zapínal vetrovku, začali mi dochádzať zásoby kyslíka. Rýchlo som vyletela von a radšej sa usalašila v jeho vlasoch. Tam ma nič nemohlo pricviknúť. Vonku husto snežilo a fúkal ľadový vietor. V aute pustil kúrenie na maximum a predtým, ako naštartoval, si zohrial skrehnuté ruky. Vyrazili sme. Začula som biť jeho srdce. Prehlušilo dokonca aj rytmickú vypaľovačku od Pink Floyd. Keď som sa naňho pozrela, mal v očiach smútok. Vedela som, že som to spôsobila ja. Určite čakal na to, kedy mu pošlem poviedku na meniny...Chcela som len jediné. Potešiť ho na meniny. Vyčarovať mu na tvári úsmev. Naplniť jeho dušu šťastím a radosťou. A napokon ho najviac sklamem...A čo je ešte horšie, asi sa už do fyzickej podoby nevrátim. Bye bye, štúdium na vysokej škole, bye bye život môj... Do pekla! Začalo mi byť hrozné teplo. Toto tu ešte nebolo. Vedela som, že je zle...Už sa blížil môj čas. A barman stále nevedel o mojej prítomnosti.. Zo zúfalstva som sa rozplakala. Nahlas, bez akejkoľvek pretvárky. Od súženia som si išla vypľuť pľúca. Nevidela som nič, iba potoky sĺz, ktoré sa mi liali z očí.

,,Mirka?“

Zdvihla som k nemu pohľad. Bože, ja viem hýbať hlavou! Urobila som si menšiu rozcvičku, aby som sa presvedčila, že naozaj nesnívam. Mala som ruky, krk, nohy, telo, kosti,...všetko. A čo bolo najlepšie, sedela som v barmanovom aute! Videl ma! Už žiadne skákanie do vlasov a ani pricviknutia v zimnej vetrovke.

,,Naozaj ma vidíš?“

,,Pravdupovediac, asi mám vidiny. Ako si sa sem dostala?“

,,To je dlhý príbeh. Zastavíš na chvíľu?“